V mene Krista, amen. My, Karol a Ján, z Božej milosti králi Uhorska a Česka, odporúčajúc do večnej pamäti dávame našou listinou na vedomie všetkým, ktorých sa to dotýka, že poľský kráľ, vznešený pán panovník Kazimír z jednej strany a mnísi, veľmajster, preceptori a všetci rehoľníci Rádu nemeckých rytierov z druhej, vo veci zemí, provincií a území v Chlmsku, Dobrzyńsku, Pomoransku a Toruňsku - ktorá záležitosť, ako je to všeobecne známe, od dávnych čias až doteraz bola predmetom rozporov a sváru medzi slávnym panovníkom, nebohým poľským kráľom Vladislavom a nakoniec, po jeho blahoslavenom odchode k Pánu, aj medzi kráľom Kazimírom z jednej strany a spomenutými križiakmi na druhej, - sa zverili dobrovoľne a slobodne na nás, uhorského a českého kráľa ako na svojich spoločných, už dávnejšími a teraz aj zákonnými dokumentami a platnými, vzájomne záväznými listami zvolených sudcov a priateľských zmierovateľov, želajúc si, aby boli synmi mieru jeden voči druhému a úprimne sa dohodli. A my okolo sviatku Všetkých Svätých v roku Pána 1335 sme sa, okrem iného, aj z tej príčiny stretli na citadele Vyšehradu v Uhorsku, aby sme uvedené veci prerokovali. Uvedený pán, poľský kráľ Kazimír bol prítomný osobne, kým v zastúpení veľmajstra, preceptorov a spoločenstva bratov uvedeného Rádu nemeckých rytierov, prišli zase brat Henrich Rutén provinciál Rádu v Chlmsku, Marcard zo Sparrenbergu, veliteľ v Toruni a Konrád de Brunyesem, veliteľ v Świeciu, ako mnísi Rádu s plnými, zákonnými a na nižšie uvedené dostatočnými poverovacími listinami. Boli tu s nami aj naši preláti a baróni na ktorých prítomnosti sme sa dohodli, a niekoľko dní sme podrobili dôkladnému a spravodlivému vyšetrovaniu známe práva a listiny oboch strán. Nakoniec s Božou pomocou, vedúc náš úsodok nezaujato sme sa medzi stranami rozhodli nasledujúcim spôsobom a vyhlásili sme nasledujúce uznesenie: aby poľský kráľ Kazimír pokojne a nerušene vlastnil a zdedil z pokolenia na pokolenie Kujavsko a Dobrzyńsko s v ich provinciami, dištriktami, všetkými úžitkami a celým príslušenstvom, ktoré k nim oddávna patria v ich starých hraniciach plným právom, z titulu úplnej držby, ako to všetko jeho praotcom a predkom, a preto aj jemu samému ako skutočnému a opravdivému dedičovi prislúchalo a prislúcha, so zvláštnym zreteľom na Kazimírovu vlastnú časť v Kujavsku s jej celým príslušenstvom. K tomu ešte podotýkame, nech križiaci všetky majetky a statky v Kujavsku a Dobrzyńsku, ktoré pred vojnou vlastnili oprávnene, pokojne a nerušene, teraz ako aj predtým plným právom, s úplnou právomocou s celým príslušenstvom aj naďalej nech vlastnia a užívajú v ich skutočných, starých a uznávaných hraniciach. Rovnako však aj veľmajster a spomenutí nemeckí rytieri územie Pomoranska s jeho okolím, v starých hraniciach a podobne s celým príslušenstvom a všetkými úžitkami, ktoré sám poľský kráľ Kazimír za Božiu odplatu a pre spásu duše svojej a svojich predkov ako večnú donáciu a nemenej pre večný mier odovzdal bratom a pred nami sa zriekol všetkých práv, žalôb a požiadaviek, ktoré oddávna alebo podľa možnosti prislúchali poľským kráľom, podľa nášho arbitrážneho rozhodnutia a uznesenia takým právom a spôsobom, ktorým jeho praotcovia a predkovia Chlmskú a Toruňskú zem darovali a nechali bratom, tí pri platnosti spomínaných donácií nech vlastnia a majú v držbe. Nakoniec sme svojím arbitrážnym uznesením rozhodli aj to, že všetky škody, krivdy a obťažovania, ktoré sa hocijakým spôsobom z oboch strán buď poľskému kráľovi a jeho poddaným, buď križiakom a ich poddaným urobili, majú sa odškodniť a skončiť tak, aby obe strany z týchto príčin neskôr už nijaké žaloby a požiadavky nepodali. A preto, aby žiadny vazal buď poľského kráľa, buď rytierskeho rádu, ktorý počas vojny zo svojho majetku buď na území Kujavska alebo Dobrzyńska, buď Chlmska alebo Pomoranska bol vyhnaný, nebol z nášho uznesenia vynechaný, nariaďujeme silou našej prítomnej listiny každému utečencovi navrátiť jeho statok a priazeň jeho pána, aby, ak chce, sa mohol vrátiť na svoj majetok alebo aby ho predal slobodne a odišiel, kam len chce. Na svedectvo a potvrdenie toho všetkého sme na prítomnú listinu nechali privesiť naše pečate. Dohodnuté a dané na Vyšehrade, v Uhorsku, v prítomnosti nasledujúcich, v Kristu ctihodných otcov a milostivých a urodzených mužov, totiž Čanáda, arcibiskupa a dedičného župana ostrihomského, brata Ladislava, kaločského arcibiskupa a kancelára, Viliama Drugetha, palatína Uhorského kráľovstva, taverníka Demetra, Tomáša, vojvodu Sedmohradska a solnockého župana, slavonskeho bána Mikeša, Pavla, dvorského sudcu Uhorského kráľovstva, ďalej Wytgoa meissenského biskupa a olomoucského biskupa Jána, saského kniežaťa Rudolfa, moravského markgrófa Karola, Vladislava, sliezskeho kniežaťa a pána Legnice, Tymona z Coldychza a Henricha z Lipé a ďalších, na to požiadaných a pozvaných svedkov v nedeľu po sviatku svätej Alžbety roku Pána 1335.
"26. novembra 1335" In: Rácz, György (ed.): Visegrád 1335. Bratislava, 2009, s. 150-151.
